Danka
Cziborová
(1967)

„Lucky woman“

Šťastná žena. Možno toto slovné spojenie znie v súvislosti s predchádzajúcimi riadkami paradoxne, ale Danka sa v skutočnosti považuje za „lucky woman“. Po bežnej prehliadke ju najskôr všeobecný lekár poslal k reumatológovi, ktorý jej hneď diagnostikoval sklerodermiu. Keď začala mať ťažkosti s dýchaním – ktoré pripisovala slabšej kondícii, a preto začala s tréningom na bežiacom páse, no jej stav sa napriek tomu zhoršoval –, lekár ju okamžite nasmeroval k rozhľadenému kardiológovi. Ten ju po sonografii srdca odoslal s podozrením na pľúcnu artériovú hypertenziu do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH). A práve tam jej toto ochorenie aj potvrdili. „V tom čase mi dýchanie začalo robiť problém pri bežných činnostiach, ako sú upratanie domu, umývanie riadu. Stotožnila som sa s tým, že už nebudem behať za autobusom, príde ďalší. Prirodzene, vzdala som sa aj pohybu na bežiacom páse. Mala som šťastie na inteligentných a skvelých odborníkov,“ uznanlivo pokýve hlavou Danka, ktorá bola minulý rok nominovaná na cenu Lekárnik roka.

Komplikovaná liečba

Po rýchlej diagnostike nasledovala liečba. Napriek nej sa však jej zdravotný stav zhoršoval. „Do troch rokov som mala problém už aj pri obúvaní ponožiek. Máme poschodový dom a schody som zdolávala na štyrikrát. Potom som dostala liečbu v podobe podkožnej infúzie. Síce mi to pomohlo s dychom, ale bolo to pre mňa mimoriadne bolestivé. Účinná látka spôsobuje zápal pod kožou a tento typ bolesti nie je možné ovplyvniť analgetikami. Niektorí ľudia to majú niekoľko dní, u mňa išlo o permanentný stav. Počas tejto fázy, ktorá trvala rok, som sa učila žiť s kontinuálnou bolesťou,“ spomína si Danka na zložité obdobie, ktoré jej odčerpalo veľa síl.

Práve preto u nej nastala zmena, prešla na inovatívnu liečbu pomocou podkožnej pumpy, ktorá jej výrazne skvalitnila každodennú rutinu. „Bol to pre mňa naozaj dobrý krok. V súčasnosti už pumpu nemám, ale ten istý liek dostávam cez implantovanú vnútrožilovú infúziu. Tým som získala späť svoju slobodu, keďže starostlivosť o ňu je oveľa ľahšia ako pri pumpe,“ pochvaľuje si pokrok v medicíne.

Radosť zo života

Dnes môže Danka plávať, bezstarostne si vyraziť na výlet, absolvovať kratší let do troch hodín, umyť sa ako bežný človek. „O ochorení sa snažím rozmýšľať v určitých hraniciach, aby ma psychika neprevalcovala. Mám šťastie, že ma diagnostikovali skoro a tiež že žijem v dobe, ktorá dokáže ochorenie držať pod kontrolou. Sú situácie, keď sa lekár bojí o mňa viac ako ja sama,“ zasmeje sa a dodáva: „Mamy chcú veľmi žiť. Moje deti aj manžel prežívajú všetko so mnou. Len čo si pripustím, že je to veľmi zlé, prenesiem svoj strach a beznádej na nich. Snažím sa žiť dobre, mať pozitívnu náladu, a keď deti vidia, že sa mama smeje, sú spokojné. Mladší syn je však na to citlivejší, pomáha aj v Združení pacientov s pľúcnou hypertenziou. Pripomína mi, aká som bývala modrá a fialová.“

Manžel ju tiež chráni, ako vie. Napríklad jej nedovolí umývať okná ani žiadne iné náročnejšie práce. Vzdali sa dvoch lekární a nechali si tú najmenšiu v Marcelovej. Človek má podľa Danky žiť pekne, nie sa naháňať za prácou. Vďaka diagnóze sa stala tiež členkou Združenia pacientov s pľúcnou hypertenziou. „Nestretla som tam uplakaných ani smutných ľudí. Naopak, našla som v ňom osobnosti, ktoré sú si vedomé toho, že majú túto diagnózu, a napriek tomu žijú s chuťou a radosťou,“ teší sa zo zriedkavej komunity. Je vďačná každému, či už odborníkom, alebo pacientom, ktorí majú srdce na správnom mieste. I keď práve to konkrétne veľké srdce môže ohrozovať pľúcna artériová hypertenzia.